Z DEKALÓGU POKOJA JÁNA XXIII.

            Jedným z bodov životného programu Jána XXIII. bolo: „Iba dnes sa prispôsobím okolnostiam, a nebudem očakávať, že sa okolnosti budú prispôsobovať mne.“
            Keď v prírode zavládne máj, aj v našej duši viac prebúdza sa život a radosť. Ale iné je to, ak v duši zaľahne nepríjemný náladový apríl. Niečo z nestálosti počasia vidí človek v sebe i u druhých.
            Aj Angelo Roncalli veľmi dobre vedel, aký mnohotvárny môže byť človek, aký kolísavý a nestály, plný túžby. Častokrát si prial iné okolnosti ako práve boli, či už pre Cirkev alebo pre seba. V jeho dlhom živote boli obdobia, v ktorých veľmi túžil po zmene. Najmä roky na Balkáne mu dali zabrať. Najprv bol desať rokov vizitátorom v Bulharsku, potom deväť rokov vyslancom Vatikánu v Turecku a Grécku. V týchto rokoch – medzi 44.-tým a 63.-tím rokom svojho života si niekedy pripadal ako na okraji udalostí. „Zabudol na mňa Vatikán?“ kládol si otázku. I keď sa zdalo, že zodpovední v Cirkvi ho prehliadajú, veril, že Boh o ňom vie, a to mu dávalo silu vytrvať. Nejedna situácia mu nebola po vôli. Ale predsavzal si, že ostane poslušný v duchu svojho biskupského hesla: „Poslušnosť a pokoj“. Tam, kde bol, tam si svoje povinnosti plnil s odovzdanosťou a s troškou humoru najlepšie ako vedel.
            Z Angela Roncalliho by sa sotva stal pápež Ján XXIII., keby sa nenaučil prijímať okolnosti života tak, ako prichádzali. Aj nám sa môže zdať, že mnohé v našom živote je akési pomýlené a my nie sme tam, kde by sme si seba vedeli predstaviť. Možno však práve vtedy, ak sa rozhodneme tieto okolnosti s odovzdanosťou prijať, bude nám chcieť Boh darovať pre náš život niečo veľmi cenné.

„Boží Duch veje, kam chce. Menej tam, kam by sme chceli my.“
                                                                                                                                  Ján XXIII.